Aj vy myslíte na susedu?

Keď začnete častejšie myslieť na susedu, môže to vyzerať všelijako. Priznávam sa, prepadol som tomu aj ja. Neviem, ako vyzerá, chápe a usmieva sa tá vaša, tá moja už nie je medzi nami a mala by už dávno po osemdesiatke. Málokto z pôvodných Sečovčanov (hlavne tých ktorí boli v mojom veku na prelome 80. a 90. Rokov) by si nepamätal tetu Harbulovú...

Keď sa povie suseda, nikdy v živote mi nenapadne iné meno, iná tvar. Je to ako keď hráča uvedú do siene slávy, k streche štadióna vyvesia dres s jeho číslom, ktoré už nikto nikdy nebude nosiť. Ja som si myslel, že takéto susedské vzťahy sú štandard, no mýlil som sa a až časom som pochopil, o aké privilégium išlo.

K tete Harbulovej sa mi zlievajú niekedy také prúdy prvotných myšlienok, ktoré s ňou vôbec nesúvisia. Začiatkom septembra sme u nás mali poradu s Jurajom Drobným k Festivalu Verím Pane 2015, neviem ako sme sa dostali j Jánovi Galovičovi, od neho k muzikálu Evanjelium o Márii. Moja prvá asociácia bola Martin a Lucia – jej vnúčatá, ktoré v ňom tiež účinkovali a chodievali k nám na prázdniny a v mysli som už bol o poschodie nižšie v starom sečovskom byte. Včera som otvoril krabicu s fotkami, aby som si prezrel spomienky mojich rodičov. Kopec zožltnutých fotiek a medzi nimi zopár farebných. Je to jediná hmotná vec, ktorá ma s ňou spája. Keď som ju vazal do ruky, hneď som vedel, že musím písať. Vyzerá na nej tak, ako si ju pamätám, ako keď som bol prvák, siedmak, stredoškolák. Tá žena sa vôbec nemenila a vyzerala stále rovnako.

Keď sa ma niekto opýta, či sme bývali v dome alebo v bytovke, moja odpoveď je často „rodinná štvorbytovka“. Štyri menšie byty s pivnicami, dvorom a záhradkami pri málo frekventovanej ceste v centre mesta s množstvom zelene. Malo to všetky výhody domu a zároveň všetky výhody bytovky (inak presne opačne popisujem Sečovce, ktoré majú všetky nevýhody mesta a zároveň všetky nevýhody dediny). Nikdy som nezažil, aby teta čakala, kým jej niekto otvorí. Po troch klopnutiach sa ozvalo staré známe „Možno k vám?“  a dvere sa otvorili. Tak isto sme chodili my dole, teda ja s mamkou a potom už aj sám. Nechodilo sa po niečo, len tak. Bez dôvodu. Ten byt bol jediným miestom na svete, kde mi za dvadsať rokov ani v kútiku duše nenapadlo, že otravujem. Keď sa začali stupňovať problémy so srdcom u tety a u mamky, zaviedli novinku: búchanie metlou. Ak odbúchali späť, boli doma, ak nie, ušetrilo to srdciarom chodenie po schodoch. Tú starú kľučku mám dodnes v ruke. Pamätám si jej tvar, ten zvuk, keď sa stláčala, aj ten iný menej príjemný, keď bolo zamknuté.

Na Manuelu sa chodilo k tete. V poradí druhá telenovela, ktorá bola najväčšou konkurenciou kňazov, ktorí chceli dotiahnuť babky na večernú omšu. Väčšinou sa pri tom ažurovalo. Zvláštna technika vyťahovania nití z tesilenu a následne viazanie pramienkov, ktoré tam ostali. Tieto tri podnety sa mi neodlúčiteľne spojili. No skoro vždy sa sedelo v kuchyni. Hokerlík, biela stena ofŕkaná žltými a zelenými bodkami, cukornička kovové spony na gumený obrus. Tam bola moja druhá detská izba.

Prázdniny boli špeciálnou kapitolou. Ak nebola doma, väčšinou som ju hľadal na ďalšom mieste. Drevárka. Miniatúrna búdka z dreva o rozmere 3x2 metre vedľa ich kurína s neodmysliteľnou stoličkou, ktorá pozostávala z kovovej konštrukcie a bola vypletaná tenkým červeným plastom. Dva kuka nádoby so zrnom a smeskou a proces miešania týchto, aj ďalších ingrediencií podľa osvedčeného tajného receptu pre jej operené znášače vajec. Ak nebola ani tam, ostávala ešte práčovňa, kam chodievala často žmýkať kostolnú bielizeň. Voňalo tam stále rovnako. Až na jeden deň v roku, keď varila marhuľový džem. Počas prázdnin mi zo začiatku chodievala zohrievať obedy. Pre istotu. Mal som 7-8 rokov a rodičia chodievali do práce. Spomínam si, ako som sa hneval na to, že keď už bolo všetko hotové, dostal som do rúk zohriatu lyžičku, ktorou obed v hrnci na sporáku miešala. Prišlo mi čudné vysvetľovať jej, že nechcem jesť so teplou lyžicou, tak som počkal, kým odíde a vybral som si druhú. Studenú.

Počas detstva som sa nachodil do kina ako niektorí moji spolužiaci na opravné termíny na vysokej škole. Často aj povinne. Teta tam pracovala ako „trhačka lístkov“. Keď naši z času načas niekam večer šli, absolvoval som nudný večer v kine v jej kútiku so štrikovačkami a Slovenkami. Nič z toho ma samozrejme nebavilo a tak som tam trpel a nudil sa. Neskôr, keď roky pribúdali, som tam chodieval už aj z vlastnej iniciatívy, niekedy kvôli filmom a niekedy len tak. Nie každý sa vedel dostať do kina na film bočným vchodom. Kedykoľvek som si zmyslel, stačilo povedať. A keď som sa spamätal neskoro, stačilo zakričať.

Na našej ulici bolo takých bytoviek päť. Detí k tomu primerane. Oproti Mima Šutľáková, vedľa Lucia a Dalibor Sabanovci a na rohu Maroš a Dodo Hamuľákovci a Peťo Rác. Neexistoval šport, ktorý by sme si neskúsili. Niekedy si to odniesli kvety, inokedy to spôsobovalo len zvýšený tlak na bubienky senilnejších obyvateľov Hviezdoslavovej, ktorí by neprežili, keby na nás nekričali. Pracovne sme ich volali zverinec. Išlo o tetu Mackovú, uja Capa a tetu Sykorovú. Tí našťastie bývali v bytovkách oproti a vedľa. Teta Harbulová pristupovala k celej veci úplne inak. Ani raz jej nepraskli nervy, všetko mi vždy vysvetlila a keď k tomu dodala: „Lukáško, prosím ťa“, hneď  som si to v tej mojej malej hlave dal dokopy a vedel som, že sa necíti dobre a sám som sa postaral o to, aby sme niečo zmenili. Bola maximálne milá, empatická, vľúdna a každý ju rešpektoval.

Koncom 90. rokov zomrel jej manžel. Pár rokov bývala sama a bola stále rovnaká. Boli však veci, ktoré už sama nezvládala, tak sa rozhodla, že sa presťahuje do Bratislavy, kde mala oboch synov s rodinami. Bolo to niečo príšerné. Bolo to, ako keby vám niekto vzal polovicu domu a rodiny. Dôchodkyňa, ktorá si kúpila byt pod nami mi je dodnes cudzia. A vždy bola. Možno som jej až príliš dával pocítiť, čo pre mňa teta znamenala a čím všetkým môj život poznačila.

Počas strednej školy som do Bratislavy často nechodil. Keď som sa tam ocitol, nemohol som ju nenavštíviť. Zakaždým. Bratislavu som vôbec nepoznal, no maličký stánok Rohlík v Ružinove bol pre mňa významným checkpointom. Som si istý, že by som k nej intuitívne trafil aj dnes.

Keď som končil vysokú školu, rodičom na naskytla možnosť presťahovať sa do bytu v mamkinej rodnej dedine. Na striedačku boli chvíľu v Sečovciach a chvíľu na Dargove. Keď som sa po vysokej škole oženil, byt sme predali, presťahoval som sa do Košíc a naši sa definitívne stiahli na Dargov. V tom byte, na dvore a záhrade som prežil všetko. Všetko, všetko, všetko. A napriek tomu sa mi z neho neodchádzalo tak ťažko, ako som si myslel, že bude. Osoba, o ktorej toto všetko píšem je po rodičoch a spomienkach ďalším dôvodom. Ak by tam všetci ostali, odchádzalo by sa mi veľmi ťažko. Keď idem okolo a pozriem do dvora, vidím len „prázdny priestor“ nad ktorým sa držia spomienky na detstvo ako hmla, ktorá sa postupne rozplýva.

Mnoho spomienkových blogov sa končí takto: Keby tu bola a ja by som jej toto mohol povedať. Ja som to stihol. Určite nie až tak podrobne a zrejme trochu jednoduchšie. Takým puberťáckym stredoškolským jazykom. To však nemení nič na tom, že mi dodnes veľmi chýba a neviem, čo by som dal za to, keby som mohol dnes zaklopať na biele dvere, sadnúť si do kuchyne a rozprávať a počúvať. Moje babky si veľmi nepamätám. Jedna zomrela keď mal otec sedem rokov a druhá, keď som ja mal dva. Chvíľu som aj Martinovi a Lucii závidel ich babku, no potom som zistil, že to nie je nutné. Ja som si ju tak trochu privlastnil a nemusel som k nej cestovať na prázdniny. Bližšie som ju mať nemohol. Vždy, keď použijem slovo suseda, mám pocit, že niečo nehrá.  V mojom živote bola len jedna.